február - marec 2009

Každoročne sa zapájame aj do celoslovenskej výtvarnej súťaže s názvom "Vesmír očami detí". Jej poslaním je podnietiť žiakov k poznávaniu vesmíru, aktivizovanie ich tvorivosti a fantázie. Myslím, že deti cieľ tejto súťaže pochopili a vytvorili niekoľko naozaj hodnotných diel, ktoré nám v súťaži určite nebudú robiť hanbu.

Žiaci zachytili našu Zem ako na prvý pohľad krásnu, zdravú planétu s množstvom zelene, ale vo vnútri plnú odpadu a skládok, ktoré vznikli v dôsledku nešetrného správania sa človeka k prírode. Ich práca je zároveň aj výzvou, aby sa ľudia spamätali, lebo prírodné bohatstvo nie je nevyčerpateľné a takéto zaobchádzanie s ním môže viesť len k skaze a zániku samotnej planéty.

Téma odpadu a jeho opätovného využitia sa niesla aj ďalšou našou činnosťou / a to nielen na vyučovaní, ale i mimo neho /. Počas hodín slovenského jazyka sme sa pokúsili o krátke interview na túto tému. Najskôr sme sa porozprávali o tom, kto je to reportér, aká je náplň jeho práce, čo robí, ako vyzerá. Mnohí si spomenuli aj na mená známych reportérov z televízie. Vysvetlili sme si, že táto práca nespočíva v hľadaní senzácií, či v prenasledovaní ľudí. Je to seriózna práca, ktorej náplňou by malo byť získavanie pravdivých výpovedí ľudí k určitej téme.

Rozdelili sme sa do skupín a pokúsili sme sa zamyslieť nad tým, čo by malo byť cieľom našej reportáže. Rozhodli sme sa zmapovať názory ľudí na triedenie odpadu v Ilave. Každá skupina vymyslela niekoľko otázok, ktoré by bolo možné v našom interview použiť. Nakoľko sme chceli porovnať názory detí s názormi dospelých, museli sme tomu prispôsobiť aj naše otázky. Skôr, ako sme "vyrazili do terénu", vyskúšali sme si taký rozhovor jeden na druhom.

Museli sme uznať, že i keď práca reportéra vyzerá na prvý pohľad jednoducho, nie je tomu tak. Napriek tomu, že sme si otázky dopredu dôkladne pripravili, odpovede oslovených sme predpokladať nemohli. Nemálo dôležitá bola i otázka, ako prekonať hanblivosť a osloviť úplne neznámeho človeka.Preto sme si to najskôr vyskúšali na tých, ktorých denno-denne stretávame v priestoroch školy. A tak sa " našimi obeťami " stali pani sekretárka s pani ekonómkou, či teta upratovačka s pánom školníkom. Až potom sme sa odhodlali prekročiť brány školy a osloviť úplne cudzích ľudí. Musím uznať, že tento " reportérsky rýchlokurz " sa oplatil, lebo všetci oslovení boli ochotní s nami spolupracovať a podrobne nám odpovedali na naše otázky.

Ktovie, možno práve táto skúsenosť ovplyvní niektoré z týchto detí a stane redaktorom či reportérom niektorej známej televízie a jeho reportáže nás budú sprevádzať večer čo večer.